Mám už blízko 80-tych narodenín. V mysli sa mi vynárajú spomienky na mojich rodičov a rodičovský dom. Otec bol remeselník – kachliar. Bolo to povolanie zriedkavé, ale prepotrebné pre Ľupču i okolie. Všade potrebovali teplo domova. A môj otec sa o to staral. V každej domácnosti potrebovali pec či sporák. Vtedy ešte neboli iné možnosti (ani elektrický, ani plynový). Tak, deň čo deň prichádzali Ľupčania i ľudia z okolia prosiť otca, aby im prišiel spraviť to či ono.
Najprv sme si doma vyrábali zo surovej hliny kachle. Bola to ťažká robota. Hlina sa dovážala z tehelne pri cigáňoch. Najprv sa urobila do kopca ako petrenec, potom sa pokuse strúhala strúhadlami a čistila sa od skaliek, piesku a špiny medzi prstami. Keď bola ako „maslo“ čistá, ešte sa to zo trikrát premiesilo, až ostala čistá masa. Hlinená masa sa potom vtláčala do sádrových foriem na kachle, v ktorých sa nechala usušiť. Neskôr sa surové kachle povyklápali z foriem na dosky a nechali ešte dosúšať. Vysušené kachle sa oblievali glazúrou. To bola veľmi jemná robota. Otec mal aj dvoch tovarišov a brat Emil, ktorý už vyrástol, zaúčal sa tiež remeslu. Glazúru (polevu) však otec robil sám.To sa muselo lesknúť. V tých časoch, ako sa pamätám, sa používala farba bledoružová, modrá, červená a zelená.
Keď už tieto procedúry boli hotové, nadišiel čas, na ktorý sme sa všetci tešili, aj ľupčianska mládež. V záhradke sme mali postavenú pálenicu (domec, do ktorého sa vošlo kachlí pre 15 kusov izbových pecí) – veľkú pec a do nej sa to všetko naukladalo. Otvor sa zamuroval tehlami. Pod tým všetkým bola jama, v ktorej sa 10 hodín kúrilo. Každú chvíľu sa hádzali do ohňa polená, až plamene šľahali i vysoko z komína. Nepamätám sa presne, ale veľký šichtúň dreva sa spálil.
No a pri tom od večera sa zišla mládež, čo k nám chodievala a začala zábava. Tí, čo študovali na „učiteláku“, hrali na husliach. Spievalo sa a bavilo sa. Mama nakrájala slaninky, klobásky a chleba, a bolo radosti až, až. Také bolo pálenie s oslavou, no aj s obavou. Otec očakával, či sa mu to vydarí.
Kachle ostali tri dni v zatvorenej peci pomaly chladnúť, potom sa pec s obavou otvárala. Vydarila sa robota? Nepopukali kachle?
Nastali novšie časy a tá pracná robota sa prestala robiť. Otec objednával kachle z Moravy – z mesta Letovíc. Raz aj za pol vagóna toho prišlo, no a kedy aká bola potreba. To sa už aj farby používali rôzne a kachle sa robili bez vzorov. Môj otec ešte robil vzorkované.
Okrem toho mal otec ešte aj výrobu hrncov, mliečnikov, nočníkov, tanierov a kvočky, pokladničky na peniaze. Volali sme ich mumáky – kvočky sediace na koši a na chrbte mali pásik, kde sa hádzali mince. Robili sa aj prasiatka, srdiečka a rôzne iné ozdoby. Tiež aj obrazy – vinobranie, Večera Pánova a všeličo iné. Lenže tieto veci už nerobil otec, ale mal tovariša Gábriho z Ľubietovej. On to robil na hrnčiarskom kruhu.
Tovar sme chodili na voze (všetko v sene zabalané) po jarmokoch predávať. Aj do domu chodili ľudia kupovať. Zvlášť mliečniky na mlieko a hrnce na masť (šmalec) a slivkový lekvár, no a deťom pre radosť tie pokladničky.
Cez leto najviac stavali sporáky a na jeseň a cez zimu zase pece. Tiež chodili, otec a brat Milko, tieto veci čistiť, keď sa im dymilo.
No potom prišla iná doba a pomaly nastupovali modernejšie ohrievače i riad. Zatoľko sa pamätám. V tom sme žili a aj ako deti sme museli pri tom pomáhať, ale sme mali z toho aj radosť. Veľmi som šťastná, že som sa aj v týchto rokoch mohla vrátiť v spomienkach do minulosti.
Domov
Mapa Stránok